The Young Offenders Institute (22)

21. února 2017 v 23:08 | Chem |  The Young Offenders Institute



"Prečo si nepovedal, že ti bolo zle?" Spýtala sa ma Grace.
"Lebo to nikoho netrápi. Ja neviem. Je to fuk, myslel som, že to prejde."
"A prečo si celú noc nespal?"
"Bol som hladný." Povedal som pravdu.
Grace sa zhlboka nadýchla a vydýchla. "Nikdy som nebola proti tomu, nechávať vás na samotke taký dlhý čas."
"Možno to je chyba." Odvážil som sa povedať.
"Nie je. Práve preto sa budeš snažiť, aby si sa tam už znovu nedostal."
"Čo ak nabudúce zomriem od hladu?"
Zasmiala sa. "To sa nestane. Nabudúce dostaneš jesť."
"Dobre, smiem už ísť?"
"Áno."
Vybehol som do izby. Tentokrát to bol len nízky tlak. Ostal som u zdravotníkov na noc. Aspoň som mal pokoj od Adama.

Kráčal som smerom do izby, keď som stretol Andyho, ako mi ide naproti.
"Práve som sa chcel ísť niekoho spýtať, kedy sa vrátiš."
Pousmial som sa. Neviem, či si vymýšľal, ale bolo to milé, že sa aspoň niekto zaujíma.
"Tak ako? Lepšie?"
"Nič mi nie je." Povedal som a zabočili sme do mojej izby. Gerard tam nebol.
Sadol som si na posteľ a Andy vedľa mňa.
"Gerard je s Adamom."
"Ako s Adamom?" Trochu mi to nebolo jasné.
"Neviem, dačo hrajú."
"Jasné." Povedal som a snažil sa nedať najavo hnev.
"Asi už pôjdem v priebehu týždňa domov."
Čakal som, že to Andy čoskoro povie. Mrzelo ma to. Zvlášť preto, že to bol jediný chalan, v ktorom som videl priateľa.
"Kiežby som šiel už tiež. A hlavne neviem, ako to tu vydržím."
"Chápem - Adam." Podotkol Andy.
Vzhliadol som.
"Neboj sa, všimol som si, ako ťa neustále uráža. Je to kretén. Najprv som ho mal rád, ale už ho mám dosť."
"Ale má pekné zuby." Povedal som po chvíli a obaja sme sa rozosmiali. Tešil som sa, že niekto so mnou súcití.

Na večeri som si Adama nevšímal. Rozprával sa s Gerardom a ja s Andym. Snažil som sa na Gerarda ani nepozrieť, ale občas sa naše pohľady stretli. Tváril sa prirodzene, bez emócií.
Večer v izbe však na mňa pozeral neustále.
"Ako sa máš, Frank?" Spýtal sa zrazu.
Neveriacky som naňho pozrel. Krčil sa v kúte na svojej posteli.
"Dobre," odpovedal som krátko a ďalej som si upratoval v skrini. Snažil som sa nevšímať si ho a ignorovať ho, tak ako on mňa doteraz. A vôbec, nechcel som, aby ma ľutoval iba preto, že mám monokel na oku.

Ráno na raňajkách ma Gerard zase prekvapil. Sadol si hneď oproti mne, keď som naňho pozrel, usmial sa. Zamračil som sa. Nemal som na to náladu.
Keď som sa chystal odniesť tácku, Gerard mi na ňu položil čokoládu. "Prepáč," šepol.
Hľadel som na čokoládu, potom naňho. Snažil som sa zachovať si vážnu tvár. Len som sa zdvihol a odišiel. Jeho čokoládu som nechal na stole.
Celkovo som nechápal, načo to robí. Čo si chce vlastne priznať? Zase ma raz odkopol. Nemalo zmysel sa s ním znovu začať priateliť, kam by to viedlo?

Najväčšie prekvapenie ma však čakalo, keď mi oznámili, že ma prišla navštíviť teta. Nikdy som nebol radšej, že ju uvidím. Utekal som tak rýchlo ako sa to len dalo. Mal som predstavu, ako mi oznámi, že idem domov.
No hneď ako ma zbadala, videl som zdesenie a hnev v jej očiach.
"Čo to máš na oku?"
Neodpovedal som, nechcel som ju ešte zbytočne nahnevať.
"Volali mi, viem, že si sa pobil. S takýmto správaním sa odtiaľto nikdy nedostaneš."
"Čo?"
"Ale počula som aj, že ti tu nebolo práve najlepšie a mal si iný zdravotný problém."
"Áno, nedali mi najesť!" Povedal som. Snažil som sa to tu v jej očiach čím najviac pošpiniť, aby ma zobrala domov.
"Len sa ty neboj, ešte sa na to pôjdem opýtať."
"Kedy pôjdem domov?"
"Domov? Práve si v domove." Šialene sa zasmiala.
"Prosím," šepol som. Bolo to beznádejné.
"Pokým sa nenaučíš správať, nikam ne-"
"To nebola moja vina, nechcel som sa pobiť. Prisahám." Postavil som sa od stola a začal som rozhadzovať rukami. "Bola to nehoda a ten chalan ma za to zbil. Nemôžem za to, naozaj."
"Už si sa pobil druhýkrát, to ti mám veriť?"
"Prosím, ver mi. Prosím, už tu viac nechcem byť. Polepšil som sa. Teším sa do školy. Budem sa učiť, budem sa snažiť, budem pomáhať doma. Viem, že som bol lajdák..." Už som rozprával hlúposti, snažil som sa ju presvedčiť. Predstavil som si, čo ma tu ešte čaká, ak sa odtiaľto neodstanem. "Prosím, už nemôžem, prosím." Takmer som sa rozplakal. Bol som zúfalý.
"Neviem, ešte si to rozmyslím." Vstala a chcela ísť preč.
"Nemôžeš ma tu držať večne, nemôžeš!" Už som kričal a všetci dozorcovia na mňa pozerali. Správal som sa ako malé decko.
"Prestaň!" Chytila ma za zápästie.
"Ublížim si ak ma odtiaľto nevezmeš." Povedal som zrazu.
Prekvapene na mňa pozerala. "Prestaň!" Zopakovala.
"Nežartujem,"
"Neverím ti."
"No tak!" Snažil som sa vytrhnúť ruku z jej zovretia. Podarilo sa mi to.
"Dobre, uvidím, čo sa dá robiť." Povedala a potom sa rýchlym krokom vydala von z jedálne. Zostal som tam, obzrel som sa okolo, pár ľudí na mňa ešte pozeralo. Zbadal som aj Gerarda. Zrazu som sa cítil trochu trápne, tak som odtiaľ rýchlo vybehol.

"Takže ty sa odtiaľto snažíš dostať čím skôr?" Dvere za mnou sa zabuchli.
Zrejme ma Gerard hneď z jedálne nasledoval. Neodpovedal som.
"Myslel som, že to doma nemáš veľmi rád."
"Dokážem si zvyknúť, nie som náročný." Narážal som naňho.
"Fajn," pristúpil ku mne. "Čo ti je? Čím ďalej tým viac klesáš ku dnu."
"Nezaťažuj ma metaforami."
"Naozaj, čo je to s tebou? Najprv vyprovokuješ ostatných a necháš sa zmlátiť, potom sa ponížiš pred celým vedením."
"Je mi jedno, čo si myslia."
"Nie je."
"Na rozdiel od teba, áno je."
"Nie sme si až tak rozdielni, Frank." Povedal a pristúpil ešte bližšie. Oprel som sa o okno a pozrel von.
"Ak chceš rozprávať o sebe, nech sa páči. Ale nás dvoch nezrovnávaj."
"Prečo nie? Obaja predsa -"
"Ty si pokrytec, ja nie!" Prerušil som ho, odlepil som sa od okna a podišiel k nemu. On cúvol o krok. "Na nič sa nehrám, nepotrebujem sa schovávať. Nevadí mi aký som, ja so sebou nemám žiadny problém." Nahol som sa k nemu a zamračil sa.
Gerard stál ako stĺp, len obočie sa mračilo a ústa sa mu pomaly pootvorili. "Takže ja mám so sebou nejaký problém? Ha?!" Povedal nahnevane a stisol pery.
"Najmenej o jednom by som vedel, teploš." Provokatívne som sa usmial. Nastala chvíľa ticha. Zrazu sa z ničoho nič pohol a celou silou do mňa strčil. Udrel som si chrbát o parapet. Ouch, to bola bolesť, ale nedal som to poznať. "Nie som žiadny teploš." Snažil sa získať rešpekt, ale mňa len jeho zásah ešte viac vyburcoval.
Vrátil som mu to, strčil som doňho. "Vážne? Tak prečo ma najprv pozoruješ v sprchách a keď ti na to prídem tak ma ignoruješ?"
"Nesnaž sa zo mňa spraviť niečo, čo si ty sám." Výhražne na mňa ukázal prstom a potom ma chytil za golier. Tvár mal v blízkosti piatich centimetrov. Snažil som sa odtrhnúť jeho ruky z môjho trička.
"Daj mi už pokoj ty zradca!"
"Nie som zradca."
"Ale si!" Bol som ako malé dieťa. Fackal som mu ruky, nech ma pustí. Nechcel som ho udrieť.

"No tak!" Zatriasol so mnou. Pripadal som si bezbranný. Už som sa ani nesnažil zbaviť sa jeho rúk. Miesto toho... objal som ho. Tisol som sa naňho tak silno ako sa len dalo. Len tak tak vytiahol zakliesnené ruky zo zovretia. Nedovolil som mu cúvnuť. Po pár sekundách ma už držal a objímal. Shit, som také decko...

<--Predchádzajúca časť - Pokračovanie-->


 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama