The Young Offenders Institute (21)

16. února 2017 v 21:56 | Chem |  The Young Offenders Institute

Aby som povedal pravdu, Adama som neznášal. Stále sa mi nepriamo vysmieval. Samozrejme, tak aby to vyzeralo v rámci žartu. Každému to prišlo veľmi vtipné. Háhá. Adam sám nebol o veľa väčší, ako ja, tak neviem, čo sa hneď do mňa naváža. Aj on sám si už všimol, že ho neznášam, ale stále sa hral na priateľa.


"Nespapaj to všetko, toľko sa do teba nezmestí." Povedal mi na obede. Tak toto už bolo naozaj trápne. Pokúšal som sa prepichnúť ho pohľadom. Zasmial sa. "Ale no, veď len žartujem."
"Super," povedal som.
Andy do mňa strčil. "No tak." Usmial sa.
Pozrel som do svojho taniera. Nechcelo sa mi ani jesť, ako ma naštval. Len som sa napil, niečo som zhltol a šiel som odniesť. Cestou mi Adam nazeral do tácky ale zdvihol som ju, aby nevidel, koľko som zjedol a neutrúsil si zas nejakú hlúpu poznámku.
Počul som, ako niekto zakričal Hobit. Otočil som sa, ale v tom som táckou do niekoho narazil. Sakra. Vylial som zbytok mlieka na chrbát nejakého chalana. Otočil sa.
"Ja ťa asi zabijem!" Povedal naštvane. Bol naozaj mohutný. Obzrel si svoje tričko. Mlieko mu stieklo aj na tepláky, mal z toho mokrý fľak a vyzeral ako posratý. Videl som hnev v jeho tvári a prižmúrené oči. "Ty kretén," Naštvane položil tácku do okienka. Shit, naozaj ma ide zbiť!
Pootvoril som ústa, chcel som mu to rýchlo vysvetliť, ale on vzal pohár mlieka zo svojej tácky a vylial mi ho na hlavu. Oh, Fuck. Stieklo mi po tvári až do úst. Väčšiu potupu som ešte nikdy nezažil. Všetci sa na mne smiali.
Stisol som pery a snažil som sa ovládať svoj hnev. "Sám si kretén," povedal som, keď už to vyzeralo tak, že ma chce ďalej nechať na pokoji. Nedokázal som si to odpustiť.
"Čo?" Naštval sa zas.
Aj tak nemám čo stratiť. "Hovno ty tupá hlava!" Hodil som mu svoju tácku aj so všetkým, čo na nej bolo pod nohy, keď za mnou vykročil. Nič sa nerozbilo, ale on sa potkol. Cúval som ale primálo, zachytil sa rukami o moje nohy a zhodil ma na zem. Teraz už sa určite niečo rozbilo, a my sme ležali v tých črepoch.
"Zabijem ťa ty smrad!" Kričal, zatiaľ čo sa snažil rukami vyšplhať až po môj krk. Kopal som nohami a prsty som mu zabáral do tváre, len aby sa ku mne nedostal. Tlak jeho váhy však doľahol na moje telo. Jeho ruky ma madžgali pod krkom, ale ostatní sa ho snažili odtrhnúť. Keď ma nemohol zaškrtiť, aspoň mi uštedril jednu poriadnu do tváre. Bola to hrozná bolesť, ako keby mi rozmliaždil lepku. Hneď mi chcel dať do druhej strany, ale niekto zachytil jeho ruku. Fuck, hrozne ma bolela tvár. On mi snáď vážne rozmliaždil lícnu kosť.
Ešte než ho nadobro odtrhli, chytil ma za golier a pritiahol si ma k sebe. Len mi nepríčetne pozeral do tváre.
Usmial som sa. Z úst mi vybehol krátky posmech. Už mi nemohol ani hovno. Odtrhli ho odo mňa. Môj pohľad hneď upútali krvavé črepiny na zemi. Obzrel som si nohy, mal som sklo zarezané v lýtku. Ani som to necítil, a prvé čo ma napadlo, keď som to videl bolo, že to vyzerá drsne. Až na tie cestoviny, ktoré boli takmer všade, aj na mne.
Niekto ma drasticky chytil pod pažami a zdvihol ako handru. Tvár mal červenú ako paprika. Bol naštvaný. Skoro tak, ako vždy, len ešte viac.
"Si v poriadku?" Spýtal sa ma známy hlas. Grace.
"V úplnom," usmial som sa na Grace. Zatvárila sa zhrozene a razom z nej vyprchal všetok súcit. Možno som ju tým mojim drzým úškrnom trochu naštval.
"Poď sem." Schmatla ma za zápästie a vliekla ma preč. Obzrel som sa, celá jedáleň na mňa čumela. Skapte, vy špiny!
Grace ma ťahala až do našej zdravotne.
"Postarajte sa oňho, o chvíľu ho musím vziať na samotku." Povedala zdravotníčke. Už na mňa ani nepozrela, pustila ma. "Nebojte sa, nie je nebezpečný." Otočila sa a odišla.
Chytil som sa za tvár. Keď som si zatlačil na kosť, bolelo ma to. Bolesť som cítil aj keď som prižmúril oko. Ale nebolo to neznesiteľné. Vlastne som ani netušil, či mi udrel oko, alebo líce. Mal sakra veľkú ruku.
"Daj si dole nohavice, a tam si sadni." Povedala mi sestra. Poslúchol som ju a nechal som ju, nech mi umyje nohy. To je luxus...

Lýtka som mal iba poškriabané. Jeden kúsok za mi zaryl trochu hlbšie, ale stále nie veľmi hlboko. A našťastie, sklo z pohára sa nestihlo ani len podrviť, iba rozlámať. Zasmial som sa tomu, ako som hodil tú tácku pod jeho nohy. Naozaj som blbec.
Teraz mám aspoň čas premýšľať. Ale to ma štvalo, nechcel som premýšľať. Nechcel som myslieť na to, ako ma tu nemajú radi, a na to, že strácam kamošov a v poslednom čase sa cítim úplne sám. Ani trochu sa mi na to nechcelo myslieť, ale akoby naschvál mi to stále vŕtalo v hlave.
Vzal som fixku zo zeme a začal som si vyfarbovať. Vyfarbovať stenu, od kúta na čierno, až pokiaľ mi farba vydrží.
Nevydržala dlho.
Hodiny ubiehali pomaly. Zdalo sa mi, že som tam omnoho dlhšie, ako prvýkrát. Vonku už bola určite dávno tma. Už bolo aj po večeri, pretože som počul hluk, keď sa všetci tlačili do jedálne. Predtým ma po večeri pustili, teraz nič. Zabúchal som na dvere, možno na mňa zabudli. Bol som hladný. Keď som provokoval toho chalana, nespomenul som si, aký som bol hladný minule.
Nikto mi neotváral, aj po niekoľkonásobných pokusoch. Nechal som to tak. Až o dlhý, dlhý čas od môjho zúfalého búchania niekto začal odomykať. Bola to Grace. Tvárila sa prísno. Ani som necekol.
"Rýchlo do postele." Povedala.
"Druhú večeru už nestihnem?"
"Stihneš akurát tak raňajky." Grace nikdy nemala zľutovanie s vandalmi. Nemohol som jej to zazlievať, ale práve v ten okamih som mal chuť ju zavraždiť.
"Dobrú noc," zaprial som jej miesto hádok a pobral som sa do sprchy. Ani som si nešiel po veci do izby, proste som si strčil hlavu pod vodu a umyl si ju. Vlasy som mal odporné z toho mlieka.
Prezliekol som sa až v izbe po tme, aj keď som mal takú chuť naschvál Gerardovi rozsvietiť svetlo a zobudiť ho. Už muselo byť naozaj veľa hodín. Nikde nebol počuť ani hlások.
Ľahol som si, hrozne ma bolelo brucho. Žalúdok sa mi zvieral od prázdna. Bolo to neznesiteľné, nemohol som zaspať. Keby som tu mal aspoň nejakú zásobu sladkostí.
Mrvil som sa celú noc a pokúšal sa zaspať, nájsť si správnu polohu, až sa začalo rozvidnievať. Vtedy na mňa konečne doľahla únava. Dovolil som si zaspať, no hneď ktosi začal trieskať na dvere, že rozcvička.

Posadil som sa na posteli, cítil som sa ako mŕtvola. A okrem toho som cítil aj Gerardov pohľad. Hľadel na mňa ako na zjavenie. Zamračil som sa, "Čo je?"
"Nič." Pokrútil hlavou a vstal.
Oh God. Náhle som vstal až sa mi zatočila hlava. Bolo mi zrazu veľmi horúco, otvoril som okno.
"Oh, Brr." Gerarda striaslo. Ja som ho ignoroval a vyklonil som sa z okna. Poriadne som sa nadýchol a keď mi bolo lepšie, zavrel som okno a prezliekol sa. Až teraz ma začalo všetko poriadne bolieť. Hneď som myslel na jedlo. Pobral som sa na rozcvičku, ale po ceste mi došlo hrozne zle. Rozbehol som sa na toaletu a prehol sa cez záchodovú misu. Stále ma napínalo na dávenie, ale nemohol som zo seba nič dostať. To asi preto, že som do seba nič nedal, však.
Po chvíli ma to prešlo, tak som sa pobral na rozcvičku.

"Kde si bol?" Spýtala sa ma rozcvičujúca.
"Bolo mi zle." Povedal som pravdu a pridal sa k cvikom. Pozerala na mňa ako na vraha. To si ma každý od včera pamätá? Ja som bol predsa obeť, to mňa zmlátil.
"Teda, ty máš pekný monokel." Počul som od Andyho.
Rýchlo som sa chytil za oko. Fuck, bolelo to. "Tak preto na mňa každý tak pozerá." Skonštatoval som nahlas.
"A nie len preto, vyzeráš ako vrah. Máš krvavé oči."
"Týrali ma."
"Naozaj?"
"Nie, nemohol som zaspať." Povedal som sucho. Andrew sa zasmial, ale mne bolo naozaj hrozne.

Medzi prvými som sa tlačil na raňajky a keď mi kuchárka nakladala jedno, vražedne na mňa pozrela a podotkla, aby som skúsil nič nerozbiť. Sadol som si na svoje miesto na kraji stola, bezohladu na to, že už to bolo Adamove miesto. Bol som tam prvý, má smolu. Andy si sadol vedľa mňa a Adam nepovedal ani slovo, keď prišiel, sadol si oproti mne.
Kto má čumieť na ten jeho ksicht.
"Dnes vyzeráš náramne fantasticky," Podotkol po chvíli a pozeral mi priamo do očí.
"Ďakujem," jedol som ďalej. Bol som taký hladný, ďakoval som aj za hnusnú rybaciu nátierku s cibuľou. Zjedol som svoje, ale Andy videl, že som ešte hladný ako pes, tak mi dal bezslova jeden zo svojich chlebov. "Ďakujem." Rýchlo som ho do seba natlačil. Potom som šiel odniesť tanier a dúfal som, že dnes mi už nik neublíži. Keď som sa vracal ku stolu, šiel oproti mne ten chalan zo včera, čo mi dal cez hubu. Venoval mi víťazný úsmev, keď zbadal svoju dobre vykonanú prácu na mojom oku. Mrkol som naňho práve tým okom, ale neriešil to.
Začínalo mi byť ťažko z toľko naraz prijatého jedla.

Nastúpil som si do rady a čakal povely od pána H. Dnes bude moja osudová telesná.
"Na začiatok si dáme beh, ako vždy, a potom si zahráme basketbal." Podelil sa s jeho plánmi.
Začali sme behať, kde tu som vynechal jednu dĺžku, ale telocvikár si ma od včera pamätal a tak ma zbytočne netýral. Aspoň v tomto je fajn.
Docválal som k ostatným do rady, aj keď som ešte nemal odbehané. Nikto nič nepovedal. Adam a Bert losovali, kto si prvý začne vyberať hráčov do tímu. Začal Adam a hneď si vzal Andyho. Bert si vzal Kevina. Adam Gerarda, Bert chvíľu premýšľal, ale vzal Benjamina, aj keď nebol fyzicky najzdatnejší. Chápal som, boli kamoši. Zostal som ako posledný.
"No poď k nám," zvolal Andy.
"Nie, choď radšej k nim." Ozval sa zrazu Adam. Otočil sa k Andymu a Gerardovi. "Bude nás brzdiť." Zamračil sa. "Nič v zlom, ale uznaj sám, dnes nie si práve... použiteľný."
"Fuck you!"Zakričal som mu na to a šiel som k Bertovi. Venoval mi súcitný úsmev.
Bert pre nás získal loptu, to bol asi jediný záblesk jeho basketbalových schopností. Nie. Bola to len pekná náhoda. Celý náš tím bol grambľavý, až na Kevina. Stále do mňa všetci strkali. Gerard hodil loptu, chcel nahrať Adamovi, ale ja som ju chytil. V tom do mňa zozadu ktosi surovo strčil. Spadol som.
"To je faul," kričal som na Adama ale nikto ma nevnímal. Vyskočil som na nohy ale zase sa mi zatočila hlava. Ani som si to neuvedomil, už som znovu ležal na zemi. Bol pri mne Bert, ktorý si ma všimol. Jeho tvár sa točila.
"Odpadol si."
"Len som spadol." Povedal som a snažil sa postaviť, ale nedostal som sa ani do výšky Bertových ramien, pretože ma pod pažami surovo zdrapili ruky pána H. a ťahali ma preč. Pozrel som sa do ksichtu toho zradcu. Gerard na mňa pozeral s otvorenými ústami. Už zase. Chcel som mu ukázať prostredník, ale nemohol som. V jeho očiach bola ľútosť...

<-Predchádzajúca časť - Pokračovanie->

 


Komentáře

1 Siginitou Siginitou | Web | 16. února 2017 v 22:47 | Reagovat

Moc se mi to líbí, je to pěkně napsané :)
Už se těším na další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama