The Young Offenders Institute (7)

15. ledna 2017 v 11:26 | Chem |  The Young Offenders Institute




"Chalani, stojte!" Ktosi na nás zakričal, keď sme sa s Andym chystali zísť schody. Bola to žena, s ktorou máme ráno rozcvičku. "Dnes bude rozcvička na chodbe, vonku sneží."
"Sneží?" Andy sa zatváril prekvapene. "Myslel som, že túto zimu to už ani nepríde."
"Povedzte to aj ostatným!" Zakričala na nás aerobička a my sme sa pobrali splniť jej rozkaz.
Už bolo na čase, aby sme prestali mávať rozcvičky vonku. Veď tam ráno mrzne.
S Andym sme sa pobrali pozrieť von oknom. Naozaj snežilo a dosť husto. Nebolo vidieť ďalej ako na tri metre. Trochu ma to štvalo, sneh mi pripomínal Vianoce. Andy pozeral von oknom s veľkou radosťou. Aspoň niekto sa teší.
"Už sa teším na koláče a tak."
"Robia tu koláče?"
"Nie, doma!" Andy sa rozosmial.
"Aha, takže cez Vianoce sa chodí domov, jasné." Povedal som, nevedel som, či som sa tešil, alebo nie. Nepáčilo sa mi to u tety, nebral som to tam ako domov. A ani tu sa mi veľmi nechcelo zostať cez Vianoce.
"Pôjdeš domov aj ty?" Spýtal sa ma. Takže nechodia domov všetci? Chcel som sa ho na to spýtať ale Erik vtrhol do ich izby a zavolal nás na chodbu. Rýchlo sme zbehli schody a zaradili sa. Dolu pobehovali ostatní a my sme sa stále strkali a tlačili, zazrel som aj Jamieho, ale on ma neregistroval. Nebol dobitý, ale bol ako bezduše. Štvalo ma to, ale nehneval som sa naňho.

* * *

"Frank, dnešný telocvik nebude. Stretol som na chodbe Hitlera, povedal, že v telocvični je na to veľká zima, takže máme voľno. Povedz aj ostatným." Oznámil mi Erik. Srdce mi poskočilo, aspoň jedna pozitívna vec po dlhom čase.
Vtrhol som do izby. "Dnes nebude telesná, takže máme voľno," povedal som aj Gerardovi aj tučkovi.
"A čo máme akože robiť?" Spýtal sa Gerard podráždene. Nie aby bol rád, blbec. Len som pokrčil plecami. On však vstal a vyšiel z izby niekam preč. Rozmýšľal som však nad tým, čo budem robiť ja. Pozrel som von oknom, snežilo už od pondelka v kuse. Vonku bola pekná vrstva snehu. Gerard sa vrátil do izby a ja som nejakým reflexom rýchlo odstúpil od jeho okna. On si to namieril rovno k nemu. Všimol som si, že má v ruke knihu. Tak predsa, literárny cvok. Chcel som ho nejako podpichnúť, ale nechal som to tak. Radšej som si ľahol na postel. Nechcel som tam len tak ležať. Už som sa išiel spýtať Josha, či si so mnou niečo nezahrá, keď sa postavil a vyšiel z izby. Bohvie, kam šiel.
"Čo to čítaš?" Spýtal som sa Gerarda. Neriešil som, či sme kamaráti alebo nie.
"Čo ťa potom?" Motherfucker, ani kvapku pozornosti mi nevenuje.
"Ale no!" Skúsil som znovu.
Zabuchol knihu, ale nechal v nej prsty. Pozrel na mňa. Uvedomil som si, že mi ukazuje obal knihy. Bola od Oscara Wildeho, ale nestihol som si prečítať názov, lebo si ju opäť položil na nohy a pokračoval v čítaní. Nechcel som vyzerať ako debil, že neviem čítať, tak som sa ho nepýtal znovu.
"A je to dobré?" spýtal som sa.
Vzdychol si, dával mi najavo, že ho otravujem. "ÁNO, JE TO DOBRÉ." Povedal rázne a pomaly.
"O čom?"
"Naozaj ťa to zaujíma?" Spýtal sa podráždene.
"Ani nie," povedal som úprimne.
"Tak prečo sa pýtaš?" Stále bol naštvaný.
"Chcem byť zdvorilý." Povedal som prvé, čo ma napadlo, aj keď to bola blbosť.
Gerard sa trpko zasmial. "Super, to ti ide stále." Povedal ironicky. Ignoroval som to, chcelo sa mi rozprávať.
"Cez Vianoce sa chodí domov?" Spýtal som sa. Pozrel na mňa, ale nezdvihol hlavu, vrátil sa k čítaniu. Vyzeral zaskočený. Očami zastal na jednom riadku. "No tak, viem, že nečítaš, dá sa tu zostať?"
"Áno, dá sa ísť domov, ale aj zostať."
"Zostávaš?"
Mykol plecami a pozrel von oknom. "Už prestalo snežiť," povedal zrazu, stále hľadel von oknom.
"Konečne," povedal som.
"Prečo?" Pozrel na mňa s vážnym záujmom. Čudoval som sa. Nevedel som, či povedať pravdu.
"Lebo je to smutné, keď sneží." Hľadel na mňa ale mysľou bol niekde inde, pretože sa tváril neprítomne.
"Máš pravdu," povedal po chvíli a ďalej čítal, teraz už naozaj. Zaujímalo by ma, prečo je preňho sneh smutný, ale nespýtal som sa, lebo by sa on spýtal mňa, a ja tiež nestojím o rozprávaní o svojich pocitoch...

* * *


"Frank, už idú." Erik do mňa strčil. Sedeli sme na lavičke s Andym. Pozrel som na Erika, ale netváril som sa nadšene.
"Choď dopredu." Povedal som mu. Mal som trému, ruky sa mi potili, nepotreboval som ani rukavice.
"Prečo tam nejdeš?" Spýtal sa ma Andy a ja som videl, ako na mňa ostatný pozerajú z druhej lavičky, keď zbadali, že k babám ide len Erik. Mykol som plecami. On to však nenechal tak, štuchol do mňa. "Čo je?" pošepkal.
"Nemám náladu sa vnucovať."
"Veď sa jej nevnucuješ, veď ťa chce. Tak kde je problém?" Andy na mňa spýtavo pozeral. Bál som sa priznať.
"Nie som si istý, či sa viem dobre bozkávať." Povedal som tichučko. Obzrel som sa, či nás nikto nevidí. Zbadal som Gerardove oči, rýchlo sa otočil. Nemohol ma počuť, aspoň dúfam. Andymu hral na tvári priblblý úsmev.
"Bože, nevysmievaj sa mi. Cítim sa ako kretén."
"Veď na to bozkávanie možno ani nepríde, môžem ťa to potom naučiť."
"Ako?"
"No.." Tváril sa vážne zvláštne. Doplo mi to hneď.
"Fuj, tak to nikdy! Radšej to skúsim na nej." Najprv som sa bál, že som to tou reakciu trochu prehnal, ale Andy sa zasmial, čo bolo dobre.

"Škoda," povedal so šibalským úsmevom. Nezamýšľal som sa veľmi nad tým, či je Andy vážne teplý, alebo si stále len robí žarty, ale od neho mi prišli takéto hlášky prirodzené. Zdvihol som sa a rozhodol som sa ísť za Lisou, snáď to ešte nepríde... Keď som sa obzrel, zbadal som, ako sa Andy rozpráva s Gerardom a hovorí 'Nič'. Gerard zrejme vyzvedal...

<-Predchádzajúca časť - Pokračovanie->

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama