The Young Offenders Institute (10 - 2)

17. ledna 2017 v 21:13 | Chem |  The Young Offenders Institute
Toto je pokračovanie desiatej časti. Už si nepamätám, prečo som to rozdelila. Tu je link na prvú polovicu.

Bol Vianočný deň a jedáleň sa od raňajok neustále plnila babičkami, deduškami, rodičmi, súrodencami. Fakt som nestál o to, aby prišla i teta. Napil som sa kakaa a sledoval som ľudí okolo.

Grace mi kývala od stola dozorcov. Odkýval som. Spomenul som si na obludu z vrátnice a naraz mi jej prišlo hrozne ľúto. Ak tu je, čo je zrejmé, musí dávať pozor na všetkých tých rodičov, aby si obúvali návleky na topánky a každého musí usmerňovať a riadiť to tu. A čo vlastne naozaj robí? Predstavil som si ju, ako sedí a každého posiela do jedálne a kašle na to, či je to rodič alebo cudzí človek. Alebo je taká hnusná ako vždy a každého dvadsať minút prehľadáva a vonku sa kopí dvojmetrová rada. Prestal som myslieť na obludu, lebo som si uvedomil, že mi niekto kýve. Bol to Gerardov mladší brat Mikey.
Kým som si to uvedomil, bolo už neskoro na odzdravenie. Zrejme si pomyslel, že ho ignorujem. Sledoval som Wayovu rodinku dokonalých. Mikey dával Gerardovi darček. Bohvie, čo dostal. Neotvoril ho. Určite niečo drahé. Jeho matka nemala náhrdelník z perál, ale tentokrát niečo zlaté, čo sa veľmi blyšťalo. Matka sa Gerardovi snažila upraviť rozgajdanú mikinu, ale otec jej zrejme povedal, nech s tým prestane. Niečo som si uvedomil. Že Gerard bol tak hrozne strapatý a neohrabaný len vtedy, keď prišli na návštevu. Nikdy nenosil tepláky len tak. Obliekal sa pekne. Nie slušňácky, ako jeho rodina, ale moderne a štýlovo. Niektoré veci som mu závidel, aj keď som si nepotrpel na módu.

Všimol som si, že Gerard mal i po obede nerozbalený darček na svojom nočnom stolíku. Veľmi ma zaujímalo, čo tam má. Chcel som ho povzbudiť, nech to otvorí, ale radšej som šetril slovami a nechal ho, nech si číta knihu. Teta ma neprišla pozrieť. Ani som nechcel, aby prišla. Ale mrzelo ma, že neprišla. Vonku zasa snežilo a ja so myslel na všetky americké filmy plné dokonalých Vianoc. Cítil som sa veľmi osamelo.
"Vyzeráš smutný." Povedal Gerard a tým na seba upriamil moju pozornosť. Pokrútil som hlavou. "To ten sneh?" Spýtal sa. Zrejme to nezakryjem.
"Možno," povedal som bez náznaku zlej myšlienky voči nemu. Vstal a pridal sa ku mne do okna."Ako to, že nepozeráš cez svoje okno?" Spýtal som sa ho. Pokrčil ramenami a usmial sa.
"Ako je tomu chalanovi?"
"Už je vraj doma," povedal som. Možno to bol Jamieho únik odtiaľto.
"A čo ty?"
"Čo ja?"
"Ako ti je?" Mal som zvláštny pocit, keď sa ma Gerard pýtal. Bolo mi fakt veľmi, veľmi zvláštne.
"Neviem," povedal som len. "Je mi fajn, asi. Chcel by som byť už dospelý a začať niečo robiť."
"Čo ťa to tak zrazu napadlo?"
"To je jedno," povedal som, ale myslel som na to, ako rád by som mal vlastný život s vlastnou rodinou a s niekym, aby som nebol sám.
"Niečo pre teba mám." Povedal Gerard a pozrel mi na chvíľu do tváre.
"Čo?" Spýtal som sa prekvapene. Akože darček?
Odlepil sa od okna a z nočného stolíka mi podal zabalený darček. Bol tenký a tvrdý.
"Neviem, či už také máš, ale tu určite nie, tak hádam ho aj využiješ." Povedal.
"Ale ja som nechcel darček. Ja pre teba nič nemám." Stále som tomu neveril.
"To je jedno, veď sme sa ani na ničom nedohodli. Len ma to tak napadlo."
"Ale prečo?"
"Ja neviem, už to otvor!"
Pomaly som odlepoval okraje baliaceho papieru. Bál som sa, čo to bude. Gerard ma povzbudil a ja som strhol obal. Bolo to cd od Black Flag. "Wau," povedal som a zízal som na cédečko. Gerard siahol do vačku a vybral z neho nejaký papierik. "Je to bodový lístok na zapožičanie rádia." Povedal a dal mi ho.
"Ako si vedel, že ich mám rád?"
"Máš najmenej šesť rôznych tričiek Black Falg."

Zasmial som sa. "Ďakujem." Na perách mi zostal úsmev. Bál som sa spýtať, prečo to pre mňa Gerard robí. Ale chcel som to veľmi vedieť. Nemali sme sa radi. Prišlo mu ma snáď ľúto?

<-Predchádzajúca časť - Pokračovanie->

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama