The Young Offenders Institute (1)

14. ledna 2017 v 21:22 | Chem |  The Young Offenders Institute

Sedel som na múriku a roztržito sledoval hodiny snáď každú minútu. Okolo prešli dvaja starší muži a hľadeli na mňa ako na nejakého utečenca z väznice. Určite som pôsobil ako chuligán. Mal som na sebe dotrhané nohavice a hrubú šedú mikinu. Na hlave som mal natiahnutú kapucňu.
Mám sedemnásť, chodím na strednú pre nie veľmi šikovné deti a celý môj život je o veľkom hovne. Bývam s tetou, ktorá ma nenávidí a už len čakám, kedy ma strčia do nejakého sprostého ústavu pre mladistvých delikventov. V škole nemám veľa priateľov. Som vraj divný, ale to asi preto, že nie som rozmaznaný pankhart ako všetky ostatné decká. Možno som len pankhart..


V klasifikačnom hárku bežne svieti červeným perom meno Iero. Za fajčenie a za to, že chodím poza školu. Môj jediný kamarát, ktorého mám je Jamie. S ním robím všetky prešľapy. Práve na neho tu čakám a mrznem.
Začína sa stmievať ale ešte je dobre vidieť. Sem tam fúka silný vietor a okolo mňa sa preháňa lístie.
"Frank!" Obzrel som sa a zbadal som ho ako na mňa máva. "Poď!" Zakričal. Zdvihol som sa a bežal som za ním.
"No to ti trvalo, čakám tu už dvadsať minút." Nastavil som päsť, Jamie spravil to isté a navzájom sme si do nich buchli.
"Tak čo, ideme niekam?" Kývol som na súhlas a šli sme. Boli sme už pri pumpe a Jamie zbadal automaty so sladkosťami a vedľa s cigaretami.
"Chceš?" Spýtal sa ma. Nechápavo som nadvihol obočie. "Pýtam sa, či chceš cigaretu!?"
"..ehm.." Pozrel som na automat. Jamie prišiel k nemu a začal do neho mlátiť.
"Hneď som tu," zašiel za roch a vrátil sa s palicou v ruke.
"Jamie, prestaň, niekto nás uvidí."
"Nebuť vysraný," Mlátil do automatu až kým ho nerozbil. Vzal čo najviac krabičiek cigariet. "Rýchlo ber!" Spamätal som sa, keď som zbadal ako k nám niekto ide. Zobral som dve krabičky červených Marlboriek a bežal som za Jamiem, ktorý už bol na úteku. Našťastie sme zmizli v tme.

* * *

Vstúpil som do triedy. Všetci stíchli. Nechápal som prečo, lebo väčšinou si ma nikto nevšíma. Za stolom sedela riaditeľka a vo vzduchu som už cítil prúser.
"Iero,do riaditeľne! Tvoj kamarát ťa tam už čaká." Zachytil som na sebe spýtavé pohľady ostatných spolužiakov. V tej chvíli som mal chuť každému jednému rozbiť hubu.
Riaditeľka otvorila dvere a ja som už videl, ako v jej kancelárií sedí Jamie. "Sadni si." Sadol som si na stoličku vedľa neho. "Tak chalani, kde ste boli včera večer?" Najprv som nechápal o čo ide.
"Vonku" sykol medzi zubami Jamie.
"Kde vonku? A čo ste robili?" Pozerala najprv na neho potom na mňa. Obaja sme boli ticho. Bolo to ako pri nejakom policajnom výsluchu. "Môžete mi chalani vysvetliť, prečo ste na video páske ako rozbíjate automat s cigaretami? A pri pumpe ešte k tomu? Vy ste si nevšimli, že je tam 5 kamier ktoré vás snímajú? A ešte načo vám to bolo vôbec dobré?" Stále zvyšovala hlas, až nakoniec kričala. "Viete, že sme tu mali kvôli vám políciu? Bohužiaľ chlapci, ale pôjdete do ústavu..."
Prestal som ju vnímať presne pri tejto vete, i keď mlela čosi o tom, že už informovala našich zákonných zástupcov... Do ústavu! Shit!
Možno sa hrám na veľkého Pána ale v ústave bude zo mňa nula. Budú ma tam mlátiť a ktovie, čo ešte. Boha, načo sme brali tie cigarety. Shit!

* * *

Vystúpili sme z auta, v ktorom nás viezli Jamieho rodičia. Jamie je tiež pekne zazobaný ale nedáva to najavo. Jeho rodičia sa pokúšali všetko ututlať s tučnými obálkami, ale nepomohlo to. Nemal som ich veľmi rád, pretože ma obviňovali z Jamieho správania.

"Iero a Tyler?" Spýtala sa obludná žena pri okienku.
"Áno," odpovedala Jamieho matka.
"Tyler 12 na prízemí a Iero na 44 na treťom."
"Prosím?" Spýtala sa Jemieho matka a pohŕdavo pri tom nad obludou zdvihla nos.
"Izby! Tu sa podpíšte." Obluda jej strčila do rúk papiere a pero.

Hneď som si pomyslel, že nebudem s Jamiem na izbe a takto to bude ešte horšie. Budem tu sám ako prst a budem pekne bezbranný a tí hajzli ma tu budú dennodenne mlátiť.. Zmocňoval sa ma čoraz väčší strach. Jamie sa tváril neprítomne. Mám pocit, že mu to dal otec doma pekne vyžrať. Radšej ostal v aute.
Jamie s jeho matkou sa o mňa už nestarali, šli nájsť izbu číslo 12. Bezradne som sa rozhliadal, kde je výťah. Nebol tam - aké prekvapenie. Vzhliadol som ku nekonečným schodom. Vzal som do rúk svoju batožinu a pobral sa hore. Na chodbách bolo ticho, možno všetkých týrajú a robia z nich ľudské bábky na špagátikoch. Možno tu vymývajú mozgy a tak si zaručujú poslušnosť.
Keď sa mi konečne podarilo vytiahnuť batožinu až hore, zaklopal som na dvere 44. Nik sa neozýval, tak som vošiel. Izba bola stredne veľká. Prvé, čo som si všimol bolo, že je prázdna. Potom som si všimol zamrežované okná. Neviem, kto by už len unikal z tretieho poschodia.
Veci v taške som si nechal pri skrini, ani som ich nevybaľoval. Nevedel som, ktorú si mám vybrať posteľ, či je nejaká voľná, tak som sa na to vykašlal a šiel som z izby dole. Zo schodov som videl odchádzať Jamieho matku. Obluda sa krčila v okienku na vrátnici a bystrila priamo na mňa.
"Kam ideš?!"
"Za vami, slečna, v mojej izbe nik nie je. Ale sú tam veci." S ňou si podarím.
"Alečo," odpovedala a zamračila sa.
"Smiem sa spýtať, kde sú všetci?"
"Vonku." Odpovedala hrubým hlasom. "Choď do izby a čakaj."
"Načo?"
"Na začlenenie sa do kolektívu," rozosmiala sa. V jej smiechu bol cítiť výsmech a škodoradosť.
Otočil som sa a vydal som sa za Jamiem.
"Hej! Tvoja izba je hore!" Zakričala na mňa a už už sa chystala stavať.
"Pokoj!" Vydal som sa smerom ku schodom.
Zdalo sa mi, že čosi zamrmlala. Myslím, že niečo v tom zmysle, že ešte len uvidím, čo je to pokoj.

Možno o hodinu dlhého ničnerobenia a počúvania hudby ktosi zaklopal. Hneď vstúpil, bol to muž.
"Frank Iero?"
"Áno?"
"Poprosím, odovzajte všetku elektroniku, ktorú máte."
"A kedy mi ju vrátite?"
"Za slušné správanie máte možnosť zavolať si každý večer."
"Koľko bude trvať, kým usúdia, že sa správam slušne?"
"To neviem, ja za to nezodpovedám. Ale pravdepodobne už dnes večer."
"Fajn," odovzdal som tomu mužovi všetko, čo som mal, dokonca som mu musel dať aj slúchatká. Nebol starý ale už mal pleš. Mal veľmi príjemný hlas. Nechcel som mu dať škaredú prezývku ako oblude - vrátničke. Vyzeralo, že mu je zaťažko vykonávať tento druh práce. Zatiaľ som ho nechal bez prezývky. Bol som však sklamaný, lebo teraz som tam ostal znovu naocot a už som nemohol počúvať ani hudbu.

O nejaký čas, možno len dvadsať minút, som započul hurhaj. Začalo mi lepiť. Už prišli. Srdce mi bilo o dušu. Potom som sa upokojil myšlienkami, že mi je to jedno a nik ma nebude mlátiť. Ešte predtým, než sa rozvalili dvere do izby som sa rýchlo usadil na svoju cestovnú tašku a oprel sa o stenu. Dnu vtrhol nejaký týpek. Bol veľký a tučný. Zastavil sa keď ma zbadal. Hneď nato doňho narazil ďalší, dobre som ho cez tučka nevidel.

"Čaute," pozdravil som.
Tučko na mňa škaredo zazeral.
"Prihodili ma k vám na izbu." Povedal som a vystrel som nohy.
Spoza tučka vyliezol ten druhý - čiernovlasý, štíhly chalan. Hneď som si všimol, že nosí obtiahnuté džínsy. Zvláštne, ale ja som sa bál zobrať si sem obtiahnuté džínsy, lebo som sa bál, že budem pôsobiť teplo. Zvlášť tu by som nechcel byť za teploša. Aj tak dobre, že som si ich vzal.
"Som Gerard, neteší ma." Prehodil a zvalil sa na posteľ pri stene.
"Frank a tiež ma neteší." Prehodil som podráždene.
Tučko nadvihol obočie a potom sa zvalil na strednú postel. Mne teda zostala postel pod oknom. Super, žiadne závesy, holé nebo. Krása bude, ak mi bude do xichtu svietiť pouličná lampa.

Musím teda povedať, že v našej izbe bolo mimoriadne ticho. Pripadal som si ako votrelec. Gerard si kreslil po stene za posteľou a tučko sa tiež vyvaľoval. Ubehla celá večnosť, kým k nám večer prišiel muž, ktorý mi ukradol elektroniku a zavolal nás do akejsi spoločenskej miestnosti. Absolútne som nevedel, kde to je, tak som sledoval tučka. V kruhu bolo zopár stoličiek a čakala tam na nás žena v strednom veku. Na tvári mala zopár vrások, ale usmievala sa a ukazovala mi, nech si sadnem vedľa nej. Nebránil som sa, aj keď som nechcel. Keď sa usadili aj ostatný, utíšila ich. Nikde som nevidel Jamieho, bolo tu len pár ľudí.
"Máme tu niekoho nového, tak mu ukážeme, ako funguje náš krúžok." povedala nahlas. "Každý sa predstaví a všetci povedia, za čo tu sú. Začneme zľava." Ja som sedel napravo od nej.
"Ahoj, ja som Andrew, som tu preto, že som nenapraviteľný."
"Andrew, prosím. Povedz konkrétne. Aj každý ostatný. Snažte sa."
"Som tu preto, že som ukradol otcove auto, šoféroval som ho, keď som bol opitý a nabúral ho." Andrew bol vysoký a veľmi štíhli. Mal svetlé modré oči, svietili už z diaľky. Mal čierne vlasy, vyzeralo, že sú čierne od prírody.
Ďalší bol Benjamin. Koktal. Čudoval som sa, ako sa sem mohol dostať taký ryšavý okuliarnatý chudáčik. Kým to zo seba vykoktal, zabudol som, čo bolo na začiatku vety. Ale bol tu preto, že sa vkradol do nejakej budovy. Veľmi som to nechápal, ale hneď sa ohradil, že za to nemohol.
Na radu sa dostal Gerard. "Ja už som sa mu predstavil na izbe. Máme spolu izbu. Som tu preto, že si ma sem odložili rodičia."
"Gerard? Mohol by si povedať pravý dôvod prečo si tu?"
"Pretože to mojim rodičom vyhovovalo."
Matka Teraza si vzdychla a povzbudila tučka, aby sa predstavil. Bol ticho. Nepovedal ani slovo. "Nechceš nám nič povedať, Joshua?" Spýtala sa. Ani len nepokrútil hlavou. Tak nasledoval ďalší. Skoro každý tu bol za výtržnosti, zlé správanie v škole a tak.
"Ja som Beatrix a som tu aby som vám pomohla napraviť sa." Povedala žena, ktorá to tu uvádzala. Gerard sa dusene zasmial, ale ona si ho nevšímala. Pre mňa zostala naďalej Matkou Terezou. "Teraz sa nám predstav a povedz, prečo si tu."
"Som Frank Iero a som tu preto, že sme s kamošom rozbili automat na cigarety a vykradli ho pri pumpe. Nahrali nás na video. A tiež za zlé správanie." povedal som rýchlo.
"Logické, že sa pri pumpe nachádzajú kamery." Ozval sa Gerard. Pripadal som si pekne trápne.
"Tak, aby som vám ozrejmila, ani jeden z vás tu nie je preto, prečo povedal, že tu je. Ste tu preto, aby sme vám pomohli uvedomiť si pravú podstatu života. Aby sme vás nasmerovali na správnu cestu z ktorej ste zišli. Nie je vaša vina, že sa správate zle. Každý z vás platí za nedostatočnú pozornosť. Za nesprávny prístup.-"
"Sme tu nevinne! Ja to vravím." Ozval sa Erik, blonďák. Taký bežný basketbalista. "Mali by nás pustiť."
"Samozrejme, zas tak nevinne tu nie ste. Najprv si musíte uvedomiť isté priority..." a bla bla... Sprvu som si myslel, že Matka Tereza nebude až taká nudná.

Keď sme si to tam všetci odsedeli, Erik mi ukázal, kde sú sprchy. Na dverách bol rozpis, kedy tam môžu chodiť ktoré krúžky. Boli sme prvý krúžok tretieho poschodia. Bolo nás osem a na našom poschodí bolo osem spŕch. Bol som rád, že nie som navyše. Na tretom poschodí boli tri krúžky, my sme mali do spŕch chodiť hodinu po večery a mali sme na to 15 minút. Erik mi vysvetlil, že je dobré si pohnúť, lebo potom sa dá do spŕch dostať už len tajne po tretej skupine. Povedal, že niekedy je to výhodné, ale keď ťa pristihnú, môžu ti zakázať sprchu na celý týždeň, čo je to najhoršie, čo sa tu komu môže stať. Vraj. Bol som rád, že je tu aspoň niekto taký ochotný a ukázal mi všetky miestnosti a rozpisy. Hovoril tiež o nejakom bodovaní a tak, veľmi som to nepochopil.

Keď som sa vrátil do izby, moja taška bola rozhádzaná po izbe a postel rozbombardovaná. Fakt som sa tešil, že ma majú tak radi...

Pokračovanie->

 


Komentáře

1 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 14. ledna 2017 v 23:39 | Reagovat

povedené též píši

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama